poctivo ten nový album otáčam, dokonca som si ho kúpil - z istej nostalgie a v nádeji, že sa vybičovali k niečomu extra. moje prvé dojmy z prvých dvoch posluchov :
plusy
+ fakt, že sa DT odhodlali k masívnemu dielu, ktorým tento dvojalbum rozhodne je
+ za hrsť (3-4 ?) nové, neošúchané DT skladby, posúvajúce ich odkaz o niečo dopredu
+ la brie - všetko skvele odspievané, ešte počkám chvíľu so starým železom
+ produkcia, orchester, majestátnosť celého toho oného
+ prvá polovica albumu
+ sem tam na DT prekvapivý aranž (napr. rýchla dychovka v jednej veci... ale prečo tak málo a krátko takýchto úletov ?)
+ na niektorých miestach album úsmevne pripomenie The Wall, či Jesus Christ Superstar (zároveň si človek uvedomí ako ďaleko to má od týchto diel)
+ vizuálna podoba diela, ak bude (sľubujú niečo také) možno to celé inak ukáže
mínusy
- veľmi slabo hudobne diferencované strany príbehu t.j. mnoho vajco-vajcu podobných na dve hodiny úmorne pôsobiacich skladieb. Vzhľadom na Rudessove vyznanie, ako si užil prácu z elektronikou v niektorých veciach som bol optimistom a čakal, že ju implementujú do skladieb PODSTATNE odvážnejšie - veď námet - hudba tvorená strojmi NOMACS (noise machines) si to priamo žiadal - a napriek tomu tu nenájdete za dve hodiny jedinú skladbu, ktorá by bola postavená práve na prieniku elektroniky, noisu, efektov a technickej brilancii, agresivite. Ništ ! pár medziskladbových vložiek tvorených zopár zvukovými efektami, ktoré sa ani nedajú považovať za viac ako efekty. Celý konflikt v príbehu mohol byť oveľa viac hudobne vyhranený - disonantná, agresívna hudba vs melodické, brilantné, chytľavé skladby s jednou bombastickou finálnou vecou na záver.
- mike mangini v úlohe drum machine, podobne myung, nulový prínos v kreativite čo sa týka nástrojov - škoda
- takéto dielo by si zaslúžilo väčšiu diverzitu vo vokáloch, znova, strašne málo kontrastov - spomeňte si na the wall a gilmoura a watersa a ich polohy... to sú veci, ktoré udržujú v dlhom komplexe skladieb napätie.
- viacero nedotiahnutých nápadov - niektoré songy (alebo v nich) sa začínajú skvelými pasážami avšak čoskor skĺznu do strednotempovo-lepákovitej podoby sťaby background pod text a posun v príbehu - ukážkový príklad je skladba A Life Left Behind rozbiehajúca sa v štýle Yes z čias Drama, Tormato - pre DT netradičná poloha so skvelou akustikou. Po sľubnom začiatku sa stane tá galiba, čo som popísal a k motívu z úvodu sa už nevrátime - aká škoda, mohla z toho byť jedna rýchla, novátorská vec (keby mi zavolali !
) ...
- druhá polovica albumu, tam už som stratený ako to vedne a kväcne k zemi
- plríliš veľa "epických" momentov - zopakujem, že mali staviť na nejaké grand finále po pestrom albume plnom hudobných prekvapení. takto jeden vrchol oslabuje druhý a priznám sa pri prvom posluchu som si vôbec nešimol, kedy a ako album skončil !
najlepšie skladby pre moje ucho - Dystopian Overture, A Life Left Behind, A New Beginning (-najlepšia vec ako celok na albume), The Walking Shadow... všetko ostatné mi príde buď prevarený starý DT alebo ako covery nejakých hymnických songov
súhlasím s Chamom, že sa album dá počúvať a iste si ho budem púšťať vo chvíľach, keď chcem aby hralo niečo fajn dve hodiny :-)
takže toť môj subjektívny pohľad . možno sa opakovaným posluchom ešte niečo viac z toho albumu vykľuje... alebo ešte viac osprostiem ? uvidíme
dík za pozornosť