Mne sa pacil najviac na Walls Of Jerricho, aj gitara aj spev.
Potom s Kiskem ten Helloween uplne prestal zniet tvrdo, (ako niekto povedall z
HELLoweeno sa stal
HELLOween a zo strasidelnej zelenej tekvice vesela oranzova tekvicka). Kiske spieval totalne cistym hlasom, znelo mi to viac operne ako metalovo. Doteraz lutujem ze neexistuju verzie tych pesniciek naspievane Kajom, napriklad Twilight of gods by bola uplna pecka v "starom style".
Gamma Ray s Scheepersom nemusim, prijde mi to dost take, jemne povedane, experimentovanie. Zaujimave ze Scheepers sa neskor v Primal Fear uz rozospieval, ale tam mi zase nesedi ta hudba.
Ked v Gamma Ray zacal spievat Kai tak sa to zlepsilo, ale tu atmosferu Walls to uz nemalo. Kajo podstatne menej skriekal, a stale viac spieval cistym hlasom, rytmicke gitary sa stracaju do uzadia a skor prevladaju atmosfericke prvky, proste uz to je viac klasicky power metal a nie povodny speed metal.
(pod speed metal myslim predchodcu thrash metalu a power metalu v prvej polovici 80tych, ako
tu, nie veci typu Sonata Arctica a Dragonforce ako to u nas vela ludi neviempreco pouziva)
Vela veci od Gamma Ray si rad pocuvnem, len proste to uz neradim do tvrdej hudby, resp. "nema to take gule"
.
No mne sa viac páči práve také to veselé poňatie metalového žánru, ako robil kedysi Kiske. Je to hudba, ktorá sa na nič nehrá a snaží sa len pobaviť ľudí. Taká hudba sa paradoxne dá skôr brať vážne. Skôr mi smiešne pripadajú kapely, ktoré sa štylizujú do pózy "tak a teraz sme prišli na zem, aby sme tu otvorili brány pekelné" ... muzika je pre ľudí a má sa robiť s nadhľadom a vtipom. Nie je dobré, keď sa kapela ide sama zo seba "posrať".
Je to podobné ako s komiksom ... čítajú ho predsa práve preto, že sú tam situácie a postavy, ktoré v reále človek ťažko stretne. Ak to niekto vezme vážne a začne podľa toho meniť svoj životný štýl, tak to je skôr smutné ako zábavné a vzrušujúce.
