jeden z najlepsich koncertov, co som videl.
Neda sa nesuhlasit.
zvuk mal chalan jak z CDcka, a este aj mozno trochu lepsi. nevidel som pred bednami (2 kusy 4x12 Marshall so striebronym platnom) ziadne mikrofony, takze siel zjavne linkou. inak tam boli nejake 4kusy novych replik plexoidnych Marshallov, typ presne neviem
Marshally boli asi vsetko JTMka, tie hore asi reissue a tie dole block logo JTM45 alebo JTM100 (najskor a dost mozne, ze to boli "real deal" a nie repliky)
http://www.thewho.net/whotabs/images/marshall_jtm45/marshall_jtm45_1.jpg . Inac neviem, ci siel do linky, to mi pride take divne (ale kto vie..).
predalboard som nevidel, ale mal tam nieco dozvukove (krasny reverb, dlho som taky live nepocul) a nieco skreslujuce..
Reverb asi nemal na boarde.
celu prvu hodinu hral na obyc. biely Fender Stratocaster, 3x SC, akurat mal roller nut. na to co robil s pakou je s podivom, ze sa ani raz nedoladoval.
"Obyc." strat to asi nebol, Jeff hrava na svoj signature strat od Fendra, ktory ma aj roller nut a skratenu whammy paku. Tremolo ma nastavene na svoje specky.
potom mu na jednu skladbu dali do ruky taku istu inu gitaru, hral na nej Hendrixa a mala tusim trochu ostrejsi zvuk (?).
Hral Little Wing, tam je gitara do Eb (co je pre Hendrixa typicke).
potom mu zase vratili prvu gitaru a po dalsej skladbe zase vzal na jednu skladbu tu inu, ale kvoly inemu ladeniu. zvysok koncertu zase dohral na prvej gitare.
Tam boli rozne zvlastne ladenia, mam odfoteny playlist.
v pridavku zobral Les Paul a odohral na nom funny verziu skladby co stary Les Paul hraval este so svojou manzelkou pred 1000 rokmi... inak hral zmesku z celej svojej solovej tvorby od 70tych do dnes...
Myslim, ze to bol How High The Moon.Bolo to ako tribute Les Paulovi, pre nas ako pripomienka jeho lajfky a cd Rock 'N' Roll Party (Honoring Les Paul).
klavesaka som nepoznal, ale bolo citit, ze cti zvukovo aj herne Jana Hammera (co bol v 70tych a 80tych klucovy Beckov spoluhrac a autor mnohych slavnych skladieb).
Klavesak je Jason Rebello, spickovy, hral s nim uz aj na Live at Ronnie Scott's a na Emotion and Commotion ma autorstvo a spoluautorstvo niektorych skladieb.
a predkapely... 100 much velmi dobre, uz som ich tu spominal. nemusi to kazdemu sadnut, ale hudobne na urovni. po nich hralo nejake rakuske funky - perfektne, dobre vyhecovali ludi, hracsky bez chybicky a este nam aj gitarista na zaver zasoloval, az sme si cvrkli (takmer
)...
Tuto sa v nazoroch asi trocha rozideme, ale to nevadi. Sto much boli naozaj namakani, po hudobnej aj "celkovej" stranke. Skladby prepracovane, takmer ziadna fraza neznela "tak isto", v skladbach boli harmonicke aj dynamicke zmeny, nebola to "odrhovacka". Mali dobre spracovanu aj choreografiu a tie dve baby to cele paradne viedli. Intonacne a techicky vsetko super. Potom prisli pani z Rakuska a to bol podla mna trochu dramaturgicky fail. Jasne, ze su hostia zo zahranicia, tak musia byt druhi predskokani, nie prvi. Oproti Sto much to bolo tak o dve triedy nizsie. Jednoduche texty (jasne, funkove), jednoducha hudba (jasne, funkova), jednoducha zabava (jasne, funkova?). Kazda skladba musela mat v texte slovo "funk" a spevak vzdy patricne zdoraznil, ze je to cele funky a vlastne vsetko, co robia, musi byt hlavne funky. Skladby na jednom akorde (celkovo mozno v dvoch odlisnych tonianch), co moze byt priznacne pre funk, ale aj ten sa da robit.. trocha lepsie. Oproti Sto much to bolo z hladiska "zabavy" dost silene a mna to skor unavilo, ako nakoplo. Celkovy dojem z nich bol "slabota". Nehovorim, ze to nebola profi kapela - bola, to bolo videt (aj pocut). Ale hodili by sa mozno skor na akcie typu "zahrame na vasej party, oslave narodenin..." etc. a nie ako predkapela Jeffa Becka (a este ist aj po Sto much - nezavidim).