Takze vyjadrim sa ja po viacerych vypocutiach.
Ta doska ma bavi stale viac a viac a stale v nej nachadzam cosi zaujimave. Naozaj DT nie je kapela, ktoru mozno hodnotit z jedneho vypocutia.
On the backs of angels - vyborna otvaracka, perfektne kompozicie, VYBORNE git. solo !
Build me up, break me down - klasika, taka bezna progpesnicka, klasicky refren, trosku ma nudi ten song, akurat zaciatok je zaujimavy.
Lost not forgotten - tento song je moj naj ! Zaciatok masaker gulas, nepamatam si, kde som take nieco pocul.
Super sloha, super riff, ujo bicman je genius. Paci sa mi, ze v refrene vyuziva Portnoyovu "fintu", kde hra po klobuciku ride-ky, ako to casto pouzival MP v rychlych pasazach.
This is the life - pekny refren, pekne solo, ale skladba ako celok ma nejak nezaujala.
Bridges in the sky - opat paradny song, plny energie, super spevy, najviac ma tu zaujali tie ich klasicke instrumentalne koncovky, kde sa kazdy vyhra. Vyborne !
Outcry - neviem preco, ale silno mi pripomina Octavarium casy. Takisto perfektne koncovky, paci sa mi zvuk gitary.
Far from heaven - pohodka.
Breaking all illusions - nudny zaciatok, ale nabere to na obratkach, akurat skoda toho pomaleho refrenu...
Beneath the surface - zvlastne zakoncenie dosky, nemam nazor na tu skladbu
btw, uz za tie roky, co pocuvam DT som si vsimol, ze maju priblizne rovnaku tendenciu skladania songov, pripadne deju v skladbach. Bud rychle zaciatky a pomale refreny, pripadne cela skladba sa vezie v jednom duchu a vyhraju sa s koncami skladieb, kde si kazdy cosi zahra... pripadne cely song instrumentalny a kazdu chvilu cosi ine.