Na Henryho sme zvyknuti, ako na hraca odtrhnuteho z retaze, dominantneho v kapele a vzdy ma posledne slovo (notu).
Na tomto koncerte som ho videl hrat najkultivovanejsie ako podla mna vie. Pekne vystavane temy v konfrontacii s ludovym hudobnym telesom, lyricke melodie a samozrejme, ze sem-tam rychle hranie, ale vsetko v ramci medzi a vkusu.
Vdaka ludovym piesniam a slovenskemu folku som sa miestami citil ako patriot s rockovym duchom.
Musim spomenut by som aj fantasticku kapelu s vybornym, pestrym bubenikom, starym harcovnikom Tonom Jarom na basu a mladym jazzovym talentom na klaviri Danom Spinerom.
Dam aj jedno neumerne kvalitne video.